V roku 1624 holandské vydavateľstvo Elzevir publikovalo 1. vydanie svojej gréckej Novej zmluvy. O takmer desať rokov neskôr v roku 1633 vyšlo jej 2. vydanie. V predhovore tohto vydania boli zapísané nasledujúce slová:
To, čo držíte, je text (lat. textum) ktorý je teraz všeobecne prijímaný (lat. receptum): ponúkame ho bez zmien a porušení.
Pod všeobecne prijatým textom mali vydavatelia Bonaventura a Abraham Elzevirovi na mysli grécky text Novej zmluvy, ktorý pre ich vydanie slúžil ako východiskový. Neboli teda prvými, ktorí grécku Novú zmluvu publikovali. Nadviazali na vyše storočnú históriu. Ich sebavedomému prehláseniu, že ide o text prijímaný všetkými a bez porušení, predchádzalo približne 160 iných edícii gréckej Novej zmluvy od rôznych autorov a vydavateľstiev. Všetky vydania však spájal spoločný menovateľ – dnes už známy ako Textus receptus. Aj keď pomenovanie ako také vzniklo až postupom času, označuje byzantský typ gréckeho textu Novej zmluvy (v tej dobe najrozšírenejší), ktorý bol prvý krát zostavený a následne publikovaný ešte v roku 1516 Erazmom Roterdamským. Jeho text sa stal „receptom“ pre všetky ďalšie vydania gréckych Nových zmlúv a teda aj pre všetky preklady Novej zmluvy z pôvodného jazyka do iných. Zmena nastala až koncom 19. storočia.
Latinský preklad dominuje
Aby sme však vedeli doceniť význam publikácie, ktorá ako prvá obsahovala celý text gréckej Novej zmluvy, je dôležité spomenúť historický kontext.
Niekedy v rokoch 1452 až 1456 Johann Gutenberg uviedol na trh tlačenú latinskú Bibliu – dnes už známu pod názvom Gutenbergová Biblia. Išlo o jednu z prvých kníh vytlačenú vo väčšom množstve (približne 180 výtlačkov z ktorých sa zachovalo len niekoľko) použitím novej technológie tlače, ktorú Gutenberg vynašiel. Text Gutenbergovej Biblie tvoril latinský preklad Biblie z konca 4. storočia n. l – tzv. Vulgáta. Gutenbergová Biblia teda nebola novým prekladom Biblie do vtedajších súčasných jazykov, ale len výtlačok už existujúceho latinského prekladu, ktorý sa považoval za oficiálny preklad Biblie.
Latinský preklad Biblie bol natoľko zaužívaný, že zostavenie prvého gréckeho textu Novej zmluvy Erazmom Roterdamským sa uskutočnilo až o niekoľko desiatok rokov neskôr po vynájdení kníhtlače. To znamená, že teológovia tej doby boli pravdepodobne dostatočne uspokojení používaním latinského prekladu Novej zmluvy. Ktokoľvek chcel nahliadnuť do gréckeho originálu, musel siahnuť po gréckych rukopisoch kto vie kde všade po svete roztrúsených a nemal k dispozícii publikovanú edíciu celej gréckej Novej zmluvy, ktorá mohla slúžiť ako predloha pre preklad do iných jazykov. Mnohé preklady Biblií, ktoré vznikli po vynájdení Gutenbergovej kníhtlače boli prekladom práve latinskej Vulgáty. A teda aj Nová zmluva bola dovtedy prekladaná z latinského textu.
Od latinčiny ku gréčtine a späť
Príbeh prvej publikácie, ktorá obsahovalo grécky text Novej zmluvy, však paradoxne nebol v prvom rade príbehom gréckeho textu, ale latinského. Erazmus Roterdamský sa podujal vylepšiť latinský preklad, priniesť reedíciu vtedajšieho používaného Nového zákona, a postaviť ho vedľa gréckeho originálu. Dôkazom toho, že hlavným zámerom Erazma bola v konečnom dôsledku lepšia verzia latinského prekladu je aj dvojstĺpcová sadzba s gréckym textom po ľavej a latinským textom po pravej strane knihy.
Vzhľadom k tomu, že Erazmus nemal k dispozícii rukopis s uceleným textom Novej zmluvy, ktorý by pre svoj preklad mohol použiť, finálny text jeho vydania bol výsledkom viacerých rukopisov, ktoré obsahovali rôzne časti Novej zmluvy. Pri 1. vydaní mal na porovnanie pre evanjelia k dispozícii tri rukopisy; pre Skutky apoštolov tri; pre listy apoštola Pavla štyri; pre zvyšné listy dva. Pre knihu Zjavenie dokonca len jeden grécky rukopis. Tomu však chýbala záverečná strana, ktorá mala obsahovať posledných šesť veršov. Tie Erazmus preložil z latinskej Vulgáty „späť“ do gréčtiny, aby tak doplnil kompletný text Novej zmluvy v pôvodnom jazyku. O zostavení gréckeho textu sa neskôr sám Erazmum vyjadril v tom zmysle, že išlo skôr o „hodenie dokopy“ dostupných rukopisov ako o ich editovanie.
A tak v roku 1516 po približne dvojročnej práci, vydavateľ Johann Froben vo Švajčiarskom meste Bazilej, publikoval 1. vydanie grécko-latinskej Novej zmluvy, ktorú zostavil Erazmus Roterdamský. Publikácia bola natoľko úspešná, že v ďalších rokoch nasledovalo niekoľko ďalších reedícii, ktoré menili históriu prekladu Nového zákona do súčasných jazykov. 2. vydanie z roku 1519, v ktorom boli opravené mnohé preklepy a zohľadnené aj iné rukopisy (napr. jeden z 9. stor.), bolo použité Martinom Lutherom pre jeho preklad do Nemčiny, 3. vydanie z roku 1522 zas Williamom Tyndaleom pre jeho anglickú Novú zmluvu.
Aj keď prvenstvo v publikovaní gréckej Novej zmluvy získali hore zmienený Froben a Erazmus, neboli prvými, kto takéto dielo vytlačili. Prvým výtlačkom knihy, ktorá obsahovala celý grécky text Novej zmluvy bola Biblia s názvom Complutensian Polyglot vytlačená v Španielsku v roku 1514. Teda o dva roky skôr ako vyšla Erazmova publikácia. Išlo o polyglot – kniha, ktorá obsahuje viacero prekladov toho istého textu vedľa seba. Popri hebrejskom, aramejskom a latinskom preklade sa vo vnútri nachádzal aj grécky text Novej zmluvy. (Aj tu vidíme, že prvé publikácie obsahujúce celý text gréckej Novej zmluvy neboli v prvom rade o gréckej Novej zmluve ako takej). Complutensian Polyglot bola publikovaná až v roku 1522 kvôli politickým dôvodom, čím sa zaradila na druhé miesto po Erazmovej dvojjazyčnej Novej zmluve. Tá získala aj najväčšiu slávu a to až natoľko, že sa jej grécky text stal textom, ktorý bol v roku 1633 považovaný za prijatý všetkými.
Pokračovatelia línie
Po tom, čo Erazmus publikoval svoje 1. vydanie gréckeho textu Novej zmluvy, nasledoval rad ďalších reedícií a vydaní aj od iných editorov. Za zmienku stojí napr. tlačiar a učenec Robert Estienne (1503-1559), ktorý nadviazal na 3. Erazmovo vydanie a sám publikoval ďalšie štyri. Významné sú dve Estiennove vydania. To z roku 1550 obsahovalo kritický aparát – poznámky o možných variáciách a odlišnostiach na základe ďalších štrnástich gréckych rukopisov, ktoré porovnal. Zahrnul tam aj variácie vyššie zmienenej Biblie Complutensian Polyglot. Jeho 4. vydanie z roku 1551 je významné v tom, že po prvý krát sa v texte gréckej Novej zmluvy objavilo číslovanie veršov.
Theodor Beza (1519-1605), francúzsky reformátor a učeník Jána Kalvína, publikoval ďalšie štyri vydania gréckej Novej zmluvy a päť dotlače. Práve o jeho vydanie z roku 1589 sa vo veľkej miere opieral Autorizovaný preklad Biblie do angličtiny z roku 1611 známy ako King James Version (KJV). Aj keď biblisti sa rozchádzajú v názore, v akej miere bolo východiskovým gréckym textom pre KJV Novú zmluvu vydanie od Estienna, alebo to od Bezu, dá sa povedať, že všetky vydania pokračovali v rovnakej línii a viac-menej len reprodukovali ten istý grécky text zostavený Erazmom Roterdamským.
História vydaní gréckych Nových zmlúv od Erazma, cez mnoho iných, až po Bezu viedli vydavateľov Elzevir v tej dobe k oprávnenému výroku, že grécky text, ktorý sa nachádzal v ich vydaní z roku 1633 bol naozaj zaužívaný a akceptovaný väčšinou, ak nie všetkými znalcami tej doby.
Prijatý všetkými (?)
Vráťme sa však k tomu, ako sa Erazmus dopracoval k zostaveniu gréckeho textu Novej zmluvy, ktorá vďaka svojmu vplyvu získala označenie Textus Receptus.
Spomínali sme, že Erazmus pri zostavovaní gréckej Novej zmluvy použil len zopár gréckych rukopisov. Tie najstaršie rukopisy, ktoré použil, dnes datujeme do približne 12. storočia. To znamená, že išlo o rukopisy, ktorých text prešiel takmer tisícročným procesom odovzdávania pôvodného znenia gréckej Novej zmluvy ďalším generáciám formou ručného prepisovania. Ak tieto rukopisy porovnáme z dnes dostupnými rukopismi napr. zo 4. stor., výsledkom takéhoto porovnania bude mnoho tisíc odlišnosti. V 99 % prípadov ide o zanedbateľné variácie, ktoré nemenia význam textu. V niekoľko málo prípadoch však hovoríme o celý veršoch, ktoré v starších rukopisoch chýbajú.
Je zaujímavé, že takéto porovnanie rukopisov, ktoré sa v niektorých prípadoch výrazne odlišujú, bolo možné už Theodorom Bezom. Vo svojej knižnici mal dostupné rukopisy z 5. a 6. stor., ktoré však pri svojich vydaniach gréckej Novej zmluvy, ktoré sa opierali o Erazmov text, zahrnul len v relatívne malej miere. Dôvodom „nevyužitia“ jemu dostupných starších rukopisov bola skutočnosť, že sa až príliš odlišovali od toho, čo bolo považované za štandard gréckeho textu Novej zmluvy.
V 19. storočí však nastalo zmena, ktorú som krátko spomenul v úvode. Objavili sa prvé kritické vydania gréckej Novej zmluvy, ktoré zohľadnili rukopisy dostupné v oveľa väčšom množstve a vo väčšej kvalite prihliadajúc tak aj na vek týchto rukopisov. Začali vznikať edície, ktorých cieľom bolo odzrkadliť podobu pôvodného znenia Novej zmluvy. Samotná história kritických vydaní si vyžaduje osobitný priestor. To, čo je vstupom textovej kritiky na scénu v tomto kontexte dôležité, je postupné oslabenie prevládajúcej pozície gréckeho textu Novej zmluvy známej ako Textus Receptus. Dnes už len málo ktorý moderný preklad Novej zmluvy vychádza z gréckeho textu Erazma Roteramského, ktorý zostavil ešte začiatkom 16. stor.
Ak by vydavateľstvo Elzevir svoju Novú zmluvu publikovalo dnes, vzhľadom na vývoj vydaní gréckych Nových zmlúv, buď by ako východiskový text použilo iný, alebo by tvrdenie o dominantnej pozícií Erazmovho textu neodzrkadľovalo realitu.
Na záver
V posledných desaťročiach sa rozšírilo myšlienkové hnutie s cieľom obhájiť Textus Receptus ako jediný hodnoverný grécky text Novej zmluvy. Vlastne, v mnohých prípadoch ide o obhajobu konkrétneho prekladu Biblie z tohto gréckeho textu, nie o obhajobu Textus Receptus ako taký. Táto obhajoba vznikla ako reakcia na nástup Textovej kritiky a jej edícii založených na inom type gréckeho textu. Cieľom tohto článku nie je vstúpiť do diskusie o tom, ktorý text je spoľahlivejší. Tomu by muselo predchádzať hlbšie štúdium Erazmovho gréckeho textu, vývoja naprieč mnohými jeho edíciami, štúdium rôznych iných typov gréckeho textu, ale rovnako aj metód textovej kritiky a jej výsledkov.
Je však potrebné dodať, že význam, aký mal Textus Receptus na reformačné obdobie zostáva nepopierateľný. V slovenskom kontexte je ešte navyše preslávený prekladom J. Roháčka prvý krát publikovaný v roku 1936, a ktorý rovnako zohráva nespochybniteľnú dôležitosť pre cirkev na Slovensku. Vhodnosť používania tohto textu pre súčasné preklady je však otázna. Aj preto sa veľká väčšina moderných prekladov opiera o kritické vydania gréckych Nových zmlúv. Ale o tom možno v inom článku.